REPORT: Jakľofski bicigeľ 2017 očami Šimona

Report z Jakľovskeho bicigľa 2017 od Šimona.

MTB maratón v Jaklovciach (zatiaľ) menších rozmerov sa tento rok konal 22.7.2017. Samozrejme aj s našou účasťou. Radka štartovala na kratšej 26 km trati a ja na dlhšej 46 km. Dve trate sú pre 7. ročník mnohými vítanou novinkou, keďže doteraz bola na výber len jedna trať.

O 10:00 som stál s ockom nastúpený na štarte s vreckami plnými gélov a magnézia od pro-body.sk (nikdy neviete kedy dostanete hlaďáka), za čo by som sa im chcel aj touto cestou poďakovať. Ocko mal na dlhej trati okrem svojej vekovej kategórie aj MSR železničiarov, takže šlo naozaj o veľa. Po odmávaní slávnostného štartu nás policajné auto previezlo Jaklovcami tam a naspäť. Môj Polar sa z nečakaného sprievodu takmer zbláznil, keďže som tam uploadoval mapu trate, po ktorej som od prvého metra zrazu nešiel. Našťastie, keď sme odštartovali naozaj a naostro, môj cyklopočítač prestal ponúkať zmenu trasy a tak, ako aj ja sa prepol do „race režimu".

Od začiatku som šliapal spolu s Dušanom Kozelom na špici a náš pelotón sa riadne natiahol, keďže sa štartovalo do poriadneho kopca. Nechcel som ísť od začiatku príliš rýchlo, predsa len nemám až tak natrénované, aby som sa na začiatku odtrhol a šiel sám. Uprel som teda pohľad na Dušanov zadný plášť a snažil sa držať jeho tempo. Bolo však na mňa príliš vysoké a tepy mi vybehli do červených čísel. Nič iné mi neostávalo, ako sledovať jeho a Peťa Hadbávneho, ako sa mi pomaly, ale isto vzďaľujú. Obzrel som sa, a keďže blízko za mnou nikto nešliapal, tak som pridal, lebo ísť sám sa bojím. Červené čísla tepov sa mi strácali pred očami, no tých dvoch pred sebou som nedobehol. Naopak, dobehol ma zozadu Tomi Hauser, ktorý viedol päťčlennú skupinu.

Po ultra krátkom zjazdíku, kde sme mohli aspoň na chvíľu vydýchnuť, mi dedko stojaci vedľa trate podal fľašu s vodou, a keďže bolo asi 30°C, rovno som sa pooblieval a fľašu odhodil. Dúfajúc, že dedko bidon v kriačí nájde, som sa vydal do ďalšieho stúpania, kde mi skupina celkom vyhovovala, keďže sme sa prestriedali v ťahaní na špici. Ibaže tempo skupiny sa mi zdalo na to, aby sme dobehli dvoch pretekárov pred nami veľmi nízke, takže som prihodil trochu uhlia do parného stroja a zostal som sám s Tomim Hauserom. V zjazde sme sa ale zase všetci zišli a po mojej chybe, kde som v ostrej zatáčke zle odbočil, som sa dostal na posledné miesto skupiny. Po zbesilej stíhacej jazde som sa zrazu ocitol za Hausim, ktorého nie a nie dobehnúť. Na moje prekvapenie sa v poslednej zákrute zjazdu predo mnou objavil Dušan s Peťom, ktorých medzičasom stihol Tomi predbehnúť a zrazu sa naša situácia zmenila. Spojil som sily s doteraz vedúcou dvojicou a spolu sme stíhali nového lídra.

Myslím, že v tom teple každý uvítal osviežujúci prejazd cez riečku na záver zjazdu. Po ňom malo nasledovať trochu oddychovejšie stúpanie po asfaltke do Kojšova, ale začalo sa nastupovať. Dušan sa na nás pozrel, dvakrát cvakol na ťažší prevod a poriadne roztočil kolesá. Ja som si len vzdychol, pretože z práve vybratej fľaše som si nedal ani dúšok. Odložil som ju, cvakol trikrát a dobehol Dušana. Ibaže ten sa obzrel, cvakol na ťažší prevod, zaťal zuby a jeho veterný tunel sa mi začal po druhý krát v priebehu jedných pretekov vzďaľovať. Vybral som si teda radšej o niečo priateľskejšie zadné kolesá Tomiho a Peťa, ktorým som s ťahaním do Kojšova trochu aj ja pomohol.

Vedel som, že odtiaľ sa stúpa pomaly až do neba, takže som do seba vytlačil gél a vylial jedno preventívne magnézium. Kopec bol taký náročný, že ho radšej ani nejdem opisovať, lebo by naňho veľa pekných slov nepadlo. A povedzme si otvorene: na čo sa každý vždy teší, keď šľape do kopca? No predsa na zjazd! A musím povedať, že odmena za to stúpanie naozaj stála za to. Singletrack bol chvíľami rýchly a strmý, potom sa muselo šliapať a celý zjazd skončil veľmi rýchlou zvážnicou až naspäť do Kojšova. Tam som dobehol Peťa, s ktorým sme si vymenili info o pozícii našich súperov a spolu šliapali do posledného kopca.

Ja som zrazu pocítil sily, akoby som si logol z čarovného nápoja Galov (aký mali Asterix a Obelix) a Peťovi utiekol. Čarovný nápoj by doping asi určite bol, ale ja som si dal len gél a tie sú našťastie (ešte) povolené. Ešte viac ma však povzbudil akýsi skandujúci bača stojaci pri zvážnici. Hore kopcom som začal špurtovať a šlo sa mi fakt vynikajúco. Kopec však ešte nepovedal svoje posledné slovo, pretože sa zrazu predo mnou zdvihla taká stena, že mi začalo dvíhať predné (a chvíľami dokonca aj zadné) koleso. Ledva točiaci svoj najľahší prevod som noha za nohou dupal do toho šialeného kopca. Lenže keď som vyšiel hore na lúku, odmena neprišla. Po odbočke do lesa ma čakali ešte dve takéto steny. Na vrchole pri vysielači som si konečne vydýchol a začal si užívať posledný zjazd až do Jakloviec. Ten sa zase začal na singletrackoch, pokračoval zvážnicami a z lesa sme vyšli na lúku. Na nej sme si každý dali svoju maximálnu rýchlosť a odbočili sme do dediny. Štvorkolka ma odviedla až do cieľa na futbalovom ihrisku.

Dlhú trať som s časom 2:18:40 dokončil na druhom mieste. Spokojný môžem byť nielen so svojím výkonom, ale aj s organizáciou. Trať bola značená perfektne, všetky nebezpečné miesta označené, vytŕčajúce kamene a korene nastriekané farbou, takže nás ťažko mohlo niečo prekvapiť. Užil som si aj všetky single, a dokonca aj niektoré stúpania (čo si ja užívať až tak nezvyknem). Pretekári v cieli mali na výber z cestovín a guľáša, ku ktorému si mohli dať pivo alebo kofolu, čiže všetko tak, ako má byť. Chcel by som teda organizátorom poďakovať za perfektné podujatie, a je vidno, že úroveň spolu s počtom účastníkov rastie exponenciálne. Už teraz sa teším na budúci rok!

Buďte s nami v kontakte

Komentáre